Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

  NESÚĎTE, A NEBUDETE SÚDENÍ

            Istý dr. Hydea, dobre situovaný pastor, uverejnil v novinách po smrti Damiána de Veustera útočný list proti tomuto kňazovi, ktorý roky strávil na ostrove s malomocnými - im tu slúžil, až kým sám neochorel na túto zákernú chorobu a nezomrel. V liste pastora okrem iného stálo: „My, ktorí sme tohto muža poznali, žasneme nad nezmernými chválospevmi v novinách na jeho osobu. Akoby to bol býval nejaký ľudomil a svätec... V skutočnosti to bol špinavý, hrubý a tvrdohlavý pokrytec! Na ostrov Molokai ho nikto neposlal, šiel tam bez vyzvania. Nebýval v osade malomocných, pokiaľ sám neochorel, ale potĺkal sa po celom ostrove, z ktorého je pre malomocných vyhradená menej než polovica. Chodieval často do Honolulu...“
            Tento urážlivý list čítal aj anglický spisovateľ Stevenson, ktorý ostrov Molokai jedného času navštívil. Stevenson nebol katolík, ale hlboko si vážil pátra Damiána a obdivoval dielo, ktoré medzi malomocnými vybudoval. A tak napísal dr. Hydeovi do novín odpoveď: „Možno vám raz bude celý svet zaviazaný vďakou – celkom proti vašej vôli – lebo váš list snáď raz spôsobí, že otec Damián z Molokai bude vyhlásený za svätého...
            Napísali ste: „bol špinavý...“ Ale prečo? Veď nesedel v krásnom dome za prestretým stolom! Veď slúžil malomocným! Aby sa uživil, obrábal pole.
            Na chvíľu chcem predpokladať – nech mi to Boh odpustí – že vaše tvrdenie je správne a že otec Damián sa na úzkej cestičke svojej služby potkýnal. Chcem predpokladať, že on, ktorý vykonal stokrát viac ako na začiatku svojho kňazstva sľúbil, zlyhával v plnení litery svojho kňazského sľubu. Snáď preto, lebo bol v zajatí hroznej izolácie a azda i v horúčkach zákernej choroby. Chcem vám povedať, že je prirodzené, ak on, ktorý bol o toľko lepší človek než vy alebo ja a ktorý vykonal to, o čom sa nám nikdy ani neprisnilo – ak i on mal účasť na ľudských zlyhaniach.
            Pane, zmiluj sa! Veď i ten najväčší surovec by mal byť pohnutý pri pohľade na jeho neslýchané obety, až k slzám... I ten najväčší neverec by mal byť pohnutý k modlitbe... Vy ste sa však zmohli len na to, že ste napísali taký úbohý list!“
            Aké je jednoduché okydať aj najobetavejšieho človeka! Aké je ľahké striehnuť na každú smietku v jeho oku, keď samo zaslzí. Aké je podlé smiať sa z pošmyknutia svätca, ktorý sa dvíha k omnoho vyšším cieľom, ako je naše – žiaľ častokrát – plazenie...